Musím ísť do škôlky?
Pamätám si, že keď som chodila do škôlky, moja pani učiteľka bola susedka mojej starej mamy. Keďže som nebola veľký fanúšik škôlky, najradšej som bola, keď som tam nemusela ísť. A keď už som aj musela, hľadala som možnosti a príležitosti ako svoj pobyt tam skrátiť. Častokrát som uprosila starkú, aby pre mňa prišla na obed, aby som tam nemusela spať. Ale boli aj také dni, keď mi bolo ľúto, že tam nespím a presvedčila som pani učiteľku, aby som tam spať mohla. Nie vždy to bolo rodičom a pani učiteľkám po vôli.
Presne si vybavujem, ako sme raz so starkou stretli pani učiteľku /susedu/ v ich vchode. Snažila sa starkú presvedčiť, že mi toto moje „vymýšľanie“ nemajú dovoliť, lebo si s nimi budem robiť, čo chcem. Nebola som dieťa, ktoré si za každú cenu a v každej situácii chcelo presadiť to svoje, ale v kľúčových otázkach som mala jasno. Vedela som, čo chcem a robila som všetko pre to, aby som to dosiahla. A som vďačná mojim rodičom a starým rodičom, že túto vlastnosť vo mne úplne nepotlačili. Aj keď verím tomu, že im to niekedy možno bolo proti srsti a brali to ako nevýhodu.
Držať kormidlo svojej lode
Teraz, o tridsať rokov neskôr, túto vlastnosť beriem ako výhodu. Keď sa obzriem dozadu a prechádzam si kľúčové momenty môjho života, vždy som vedela, ako sa rozhodnúť. Toto rozhodnutie sa mi podarilo aj zrealizovať a tieto rozhodnutia, aj po čase, považujem za správne. To, že mi bolo ako malej, v /pre mňa/ dôležitých situáciách, dovolené držať kormidlo mojej lode, mi neskôr pomohlo ustáť búrky, keď som sa na rôznych križovatkách potrebovala rozhodnúť pre správny smer. A vďaka tomu som sa dopracovala aj k architektonickému online poradenstvu, práci, ktorú teraz s radosťou robím.
Výhody verzus nevýhody, ako to vlastne je?
Preto, keď dnes, ako mama, vediem svojho syna do škôlky a pani učiteľka mi rozpráva, aký je tvrdohlavý a ja sama dobre viem, aké je s ním niekedy ťažké dohodnúť sa a zdá sa mi to skôr ako nevýhoda, len sa usmejem a poviem si, že má zmysel to vydržať. Nevzdať sa a úplne nepotlačiť túto jeho vlastnosť, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že čas ju môže pretaviť na výhodu.
Na druhej strane, s mojim starším synom mám zase opačnú skúsenosť. Keď bol ešte malý a obliekala som ho, nebolo to väčšinou jednoduché. Nevydržal postáť na jednom mieste. Tak sa niekedy stalo, že jednu ponožku mal pretočenú pätou hore, inokedy mal zas zle pozapínaný sveter alebo tričko naopak. Jemu tieto veci vôbec nevadili. Iné mamičky /niekedy aj s trochou závisti/ naňho pozerali keď sa im ich stále nespokojné deti sťažovali na povytiahnuté tepláky, skrčené ponožky v topánke alebo tlačiacu kapucňu pod bundou. My sme toto nikdy nemuseli riešiť – aká výhoda.
Je to naozaj tak?
Teraz má syn osem rokov a stále máva sem-tam ponožku pretočenú pätou nahor. Nevadí mu to. Ale nevadí mu ani pokrčený zošit hodený v taške, nezastrúhané ceruzky rozhádzané po peračníku, roztrhaná čítanka alebo rozpučený banán na zošite. A teraz pre zmenu ja, /niekedy aj s trochou závisti/, pozerám na deti tých – vtedy nešťastných mamičiek, ktoré majú teraz úhľadne rovné zošity, zavesené bundy v školskej skrinke a tričko zapravené pekne v nohaviciach.
Takže výhoda, alebo nevýhoda? Ktovie, možno je to zase iba jedno z období, kedy sa niečo javí ako nevýhoda a po čase ho vymení iné, kedy sa to stane opäť výhodou…