ARCHITEKTÚRA? ÁNO ALEBO NIE

Keď som sa v sedemnástich rozhodovala, ktorým smerom sa vybrať ďalej, cítila som dôležitosť tohto rozhodnutia a jeho dopad na celý môj ďalší život. Nebola som si vtedy úplne istá, či je architektúra pre mňa tá správna voľba. Bavilo ma kresliť, tvoriť, bavila ma aj deskriptívna geometria, matematika a tak som nakoniec toto rozhodnutie spravila. Nastúpila som na loď, ktorá na svojej ceste stála v rôznych prístavoch – aj v takých, ktoré som milovala ale bolo dosť aj takých, v ktorých by som sa už zastaviť nechcela. Ale tak to už býva…

DOTYK S REALITOU

Keď som po skončení školy stála s diplomom v ruke na promócii, moje pocity boli stále zmiešané. Na jednej strane dobrý pocit z toho, že som to zvládla, na druhej strane obava z toho, či práca architekta, ako som ju spoznala na škole a počas praxe, je naozaj tým, čo chcem robiť a niekde vnútri som sa bála, že odpoveď na túto otázku je nie.

Šesť rokov štúdia nie je málo na to, aby ho človek s mávnutím ruky vedel pustiť k vode a začal robiť niečo úplne iné /aj keď aj to sa dá/. Vedela som, že proces vymýšľania a navrhovania dispozícií ma baví, to však bol malý zlomok práce. Zdalo sa mi, že by som to celé potrebovala mať nejako inak, ale stále som nevedela AKO.

ARCHITEKTKA VERZUS ŽENA

Väčšina architektov a ateliérov spolupracuje s veľkými investormi, ktorí ich prácu môžu zaplatiť, je to logické. Mne sa však z nejakého dôvodu do týchto vôd vstúpiť nechcelo.

Je to väčšinou mužský svet plný veľkých projektov a je to v poriadku, som rada, že ho muži dokážu obsiahnuť, ale ja som si tu nejak nevedela nájsť svoje miesto. Chýbalo mi tu niečo srdečné, niečo, čo som pri práci potrebovala cítiť, aby som tú prácu dokázala vykonať najlepšie ako viem, aby som cítila jej zmysel.

A naviac som sa borila s problémom, ako skĺbiť rodinu a prácu, keď sa pri dokončovaní veľkých projektov treba projektu oddať telom a dušou nie na 2-3 dni, ale na niekoľko týždňov, či mesiacov. Jedno som však vedela: rodinu a deti som nechcela dať za obeť práci.

A tak som ďalej hľadala riešenie.

Mala som stále väčšie nutkanie zamerať sa na bežných ľudí, ktorí ma často oslovovali so svojimi problémami, ale bolo mi viac než jasné, že oni si návrh od architekta za niekoľko tisíc eur nemôžu dovoliť. Chápala som to, veď aj ja som bola počas materskej v rovnakej situácii. Rodičovský príspevok sa pri výdavkoch štvorčlennej rodiny rozplynul ako kvapka v mori. Bol to posun, vedela som už ČO, ale stále som nevedela AKO.

TU VZNIKLO ARCHITEKTONICKÉ PORADENSTVO

Bolo treba ešte pár rokov, kým som si to v sebe ujasnila, kým som pod nánosmi toho, čo som robila, objavila to, čo by som naozaj chcela robiť, čo ma baví a prináša mi radosť. Niekde tam som našla malé dievča, ktoré si v detstve najradšej kreslilo pôdorysy domov a bytov /aj keď vtedy vôbec netušilo, že sa to tak volá/, zariaďovalo izby a pri prechádzke pozorovalo domy a predstavovalo si, ako by to vo vnútri mohlo byť zariadené.

Keď som to pochopila, začala sa mi postupne ukazovať cesta a dostávala som odpovede na moje otázky AKO. S postupným rozmachom internetu a online služieb sa už čoskoro zrodil projekt ARCHITEKTONICKÉ PORADENSTVO ONLINE.